Píše sa rok 1907. Je to ešte len nedávno, odkedy sa bratia Wrightovci vzniesli do vzduchu v prvom lietadle a lety človeka sa stále rátajú len na minúty a metre. Drvivá väčšina ľudí, žijúcich na našej planéte, netuší, ako vyzerá zemský povrch z väčšej, než niekoľkometrovej výšky. Pohľad na svet spomedzi oblakov je v podstate exkluzívne vyhradený niekoľkým odvážnym vzduchoplavcom, neraz považovaných za bláznov. A okrem nich aj lekárnikovi Juliusovi Gustavovi Neubronnerovi .

Ten má vo svojom dome na tú dobu čosi neuveriteľné: rozrastajúcu sa zbierku leteckých fotografií. Môže sa pokojne aj dennodenne kochať jedinečnými pohľadmi zhora na ulice nemeckých miest, vidieka, či dokonca šľachtické zámocké sídla. Tento nemecký lekárnik z dvora cisárovnej Frederiky pritom sám vôbec nelieta. Od roku 1908 je však držiteľom patentu na nový vynález: holubí fotoaparát.

Jeho zariadenie presne zodpovedá svojmu názvu: je to vlastne malý fotoaparát, ktorý sa pomocou ľahučkej konštrukcie a remienkov pripevňuje na hruď cvičeného holuba. Má dva objektívy so širokým záberom a vďaka časovaciemu mechanizmu fotografuje automaticky počas vtáčieho letu.

Julius Neubronner už dávnejšie používal svoje poštové holuby na doručovanie receptov od lekárov a na malé, no rýchle dodávky liekov z veľkoobchodu. Keď sa niektoré z nich počas hmlistých dní stratili a vrátili až po dlhých týždňoch, začal rozmýšľať, ako by sa dalo zistiť, kde sa tak dlho túlali. Keďže okrem chovu holubov bolo jeho vášňou fotografovanie, v hlave mu skrsol nápad: rozhodol sa zostrojiť fotoaparáty, ktoré by holuby niesli na sebe počas letu. Pustil sa do práce. Vedel, že jeho holuby dokážu uniesť sedemdesiatpäťgramové zásielky liekov. Využil teda miniatúrne fotoaparáty s približne touto hmotnosťou, upevnené na hliníkovom postroji. Spúšť sa počas letu aktivovala v načasovanom momente pomocou pneumatického sytému. Postupne vytrénoval holuby, aby si na svoju fotografickú výbavu zvykli. Aj holubník im pripôsobil. Boli v ňom veľké otvory, cez ktoré vtáky so svojimi bremenami vlietali a sadali na pružnú pristávaciu dosku.

Podľa jeho vlastných slov vyrobil tucet rôznych modelov svojho zariadenia. Nemecký patentový úrad jeho vynález naprv zamietol ako neuskutočniteľný. Ale keď im ho Neubronner predviedol a ukázal autentické fotografie, patent mu v decembri 1908 napokon pridelili. Jeho zariadenie fungovalo. V nasledujúcich rokoch ho aj veľmi úspešne predstavoval na rôznych veľtrhoch a predával pohľadnice z vlastných leteckých fotografií. O jeho techniku a postupy sa, prirodzene, začala zaujímať armáda, ktorej by to prinieslo obrovskú výhodu v prieskume územia. Neubronner sa dokázal dostať veľmi blízko miesta, ktoré chcel fotografovať zo vzduchu, pretože si zostrojil „mobilný holubník“ na voze, ťahanom koňmi, na ktorom ho viezol spolu s malou tmavou komorou na vyvolávanie filmov a fotografií.

Tieto vynálezy boli v tom období skutočne prelomové. Umožňovali prieskum krajiny z výšky takou rýchlosťou a s takým dosahom, aké boli predtým nemožné, čo malo obrovský potenciál a široké využitie. A to napriek tomu, že to, či sa želaný objekt podarilo na fotografií zachytiť, bolo neraz aj otázkou šťastia či rozmarov holuba. Sľubnú budúcnosť lekárnikovho patentu však zmenilo vypuknutie 1. svetovej vojny, ktoré spôsobilo, že vývoj lietadiel nevídane nabral na obrátkach. Netrvalo dlho a ľudia s fotoaparátmi v lietadlách dokázali to, čo dovtedy zvládli len holuby. Vynález nemeckého lekárnika skončil medzi neveľmi známymi, no o to zaujímavejšími, priekopníckymi unikátmi histórie. 

Julius Neubronner vymyslel holubí fotoaparát z praktických dôvodov: dúfal, že sa mu podarí zaznamenať, kde holuby lietajú. Obrázky, ktoré jeho holuby zachytili, sa však stali jednými z prvých leteckých záberov Zeme na svete. Holubie fotografie ponúkali perspektívu, ktorá je nám v súčasnosti dobre znána – či už vďaka mrakodrapom, satelitom, ale predovšetkým dekádam leteckého fotografovania a moderným dronom. Dnes nám stačí pár sekúnd na internete a kedykoľvek vidíme krajinu zmenšenú do vreckovej veľkosti. Avšak na začiatku 20. storočia boli pohľady z oblohy niečo nevídané. Domy, ktoré vyzerali ako z detskej skladačky, ľudia medzi nimi ako malé mravce – Neubronnerove holuby vo svojich miniatúrnych fotoaparátoch zniesli z neba svet pohľadom vtákov.

Pridali sa k už existujúcim fotografiám, zachyteným fotoaparátmi v balónoch a na šarkanoch. Holubie zábery boli však špecifické. Mali niečo, čo by sme prirovnali k záberom z dnešných akčných kamier. Ich zábery sú, na rozdiel od fotografií, vytvorených človekom, niečím divoké, neskrotené. Práve preto, že vznikli vďaka voľne letiacim vtákom. Ich kompozícia je náhodná, uhly nevyrovnané, občas sa v zábere objaví operená peruť, či dokonca dve, ako napríklad na slávnej fotografii Friedrichshofského zámku.

Väčšina z nás asi v bežnom živote považuje holuby za akési obyčajné „pešiactvo vtáctva“. Ale zadívajte sa na nimi zachytené fotografie, vyžarujúce zvláštny pôvab. Alebo sa zahľaďte na tie priam kráľovské, storočné portréty, na ktorých hrdo vzpriamene pózujú vo svojej futuristickej fotovýstroji. Možno aj vám začnú pripadať