Zaujímavosti o Banskej Štiavnici a okolí

31. 01. 2020Zaujímavosti

Na štiavnických radničných hodinách sú ručičky nasadené opačne než na ostatných hodinách: veľká ukazuje hodiny a malá minúty.

Koncom 18. storočia mala Banská Štiavnica 23 tisíc obyvateľov, vďaka čomu bola druhým najväčším mestom na území Slovenska a tretím najväčším v Uhorsku.

Priamo v Banskej Štiavnici pramení takmer 55 kilometrov dlhá rieka Štiavnica. Takmer celý jej tok cez územie mesta vedie pod zemou. V čase vzniku mesta však riečka tiekla po povrchu a dala mestu meno.

V roku 1443 ho postihlo Banskú Štiavnicu ničivé zemetrasenie, po ktorom muselo byť mesto opätovne vybudované.

Prvý banskoštiavnický tajch bol vybudovaný v roku 1715. Po dokončení celého systému bolo tajchov šesťdesiat, navzájom ich prepájali desiatky kilometrov jarkov a celkovo zadržiavali sedem miliónov kubických metrov vody.

Roku 1627 bol pri razení priekopu Daniel prvý raz v histórii ľudstva na prácu v bani použitý pušný prach.

V roku 1763 v Banskej Štiavnici vznikla Vysoká banícka škola, prvá banská škola v Európe a najstaršia technická škola na svete. V roku 1770 ju premenovali na Banícku akadémiu.

„Historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky jeho okolia“ bolo zapísané do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO v sobotu 11. decembra 1993.

Na stavbe dvoch Richňavského tajchu pracovalo 9. júla 1740 rekordných 5 283 ľudí. Aby sa stavba podarila, muselo tam počas troch rokov každý deň súčasne pracovať 4000 robotníkov. Po dokončení to bolo najväčšie vodné dielo na svete.

Štiavnica je názov planétky, ktorú objavili Peter Kušnirák a Ulrika Babiaková v skorých ranných hodinách 29. decembra 2000 na observatóriu v Ondřejove v Česku. Pomenovali ju po meste Banská Štiavnica, kde sa Ulrika Babiaková narodila. Planétka je podľa odhadov veľká asi 10 kilometrov a okolo Slnka obletí po takmer kruhovej dráhe za 2089 dní.

Asi jeden kilometer juhovýchodne od osady Kysihýbel smerom na Banský Studenec sa nachádza vzácna technická pamiatka UNESCO: podzemný kameňolom, nazývaný Diery alebo Barlangy.

Obec Beluj na prelome 19. a 20. storočia prevádzkovala tehelňu, v ktorej vyrobili tehly na postavenie mnohých banskoštiavnických budov, medzi nimi napríklad baníckej a lesníckej akadémie.

Rozhľadňa (filagória) na vrchu Sitno patrí medzi najstaršie stavby tohto typu v Európe. Postavili ju už v roku 1736 na podnet majiteľa kaštieľa vo Svätom Antone Andreja Jozefa Koháryho. Dnes je v nej expozícia Štátnej ochrany prírody.

V Kozelníku dodnes stojí budova zájazdného hostinca s barokovou prepriahacou stanicou z konca 19. storočia. Vstupnou bránou do nej vošiel pohonič s vyčerpanými koňmi, ktoré sa prepriahli za čerstvé kone. Pohonič sa občerstvil a výstupnou bránou vyšiel z hostinca už s čerstvými koňmi.

Najväčšia hĺbka Počúvadlianskeho jazera je 11 metrov. Patrí medzi najchladnejšie zo všetkých tajchov a začína sa pri ňom známa cesta na vrch Sitno.

Kamene z bývalého Sitnianskeho hradu sa dostali až do Svätého Antona: po svojom zániku bol hrad a jeho opevnenie zdrojom stavebného materiálu nielen pre rozhľadňu na Sitne, ale aj pre kaštieľ vo Svätom Antone. Kaštieľ vo Svätom Antone bol postavený tak, aby symbolizoval kalendárny rok: má 4 brány ako ročné obdobia, 12 komínov ako mesiacov, 52 izieb ako týždňov a 365 okien ako dní.

Štiavnické vrchy a Sitno sú považované za kolísku európskej turistiky. V roku 1860 tu vznikol prvý turistický krúžok a v okolí Sitna bolo vyznačených sto kilometrov turistických chodníkov.

Sitno, najvyšší kopec v Štiavnických vrchoch, je zvyšok utuhnutého lávového prúdu z andezitu, ktorý sa pred viac ako dva a pol miliónmi rokov vylial do pradoliny, vytvorenej v mäkších sopečných horninách.

S výnimkou juhovýchodného prístupu zo Šiah údolím rieky Štiavnica, všetky príjazdy do Banskej Štiavnice vyžadujú serpentínovitý prejazd cez hrebeň sopečnej kaldery. Železničná trať vedie cez hradbu sopečného hrebeňa vyše kilometer dlhým tunelom.

Pre región Banská Štiavnica sa pripravuje nový projekt Banská Štiavnica a okolie z neba. Viac informácií o projekte sa dozviete tu.

Neďaleko, južne vodnej nádrže Teplý vrch, letíme ponad kaštieľ Veľký Blh s veľkým anglickým parkom. Najpôsobivejší z kaštieľov Gemera je v obci Kráľ (MFP 35). Je naozaj kráľovský a jeho neoddeliteľnou súčasťou je kaplnka väčšia než miestny kostol, ktorá slúžila výlučne pre potreby tunajšej šľachty. Ak nechceme zaletieť do Maďarska, točíme to na západ a po minúte letu sme nad kúpeľmi v Číži. Tu stojí za fotku typická kúpeľná architektúra. Odtiaľto letíme západným smerom buď ponad Rimavskú Sobotu s pekným námestím, alebo južnejšie ponad nevšednú krajinu Cerovej vrchoviny, ktorá má sopečný pôvod. Tým, čo vidia všade erotiku a kadečo im behá po rozume, mieste zaoblené kopce budú pripomínať ženské krivky. Uprostred tejto zaujímavej krajiny nájdeme zrúcaninu hradu Hajnáčka, ktorá splýva zo skaliskami na kužeľovitom kopci nad rovnomennou obcou (MFP 36). Táto lokalita má extra význam pre archeológov. Odtiaľto sa prenesieme nad hrad Šomoška, ležiaci presne na štátnej hranici (MFP 37). Takže, ak ho chcete obletieť z juhu, už ste v Maďarsku a potrebujete letový plán. Zo Šomošky ľahko dovidíte na neďaleký maďarský strážny hrad Šalgó. Tunajšie hrady hrali kľúčovú úlohu v protitureckých vojnách a najsilnejší príbeh z nich má Fiľakovský hrad (MFP 38). Je v ňom zriadené múzeum a vďaka blízkemu letisku ho odporúčam pozrieť. 

Z Fiľakova už máme kúsok na letisko Lučenec pri obci Boľkovce (LZLU), ale ešte pred pristátím si pozrime mesto (MPF 39). Lučenec je centrum Novohradu a okrem historických stavieb ho charakterizujú aj miestne dvojičky, také mini-pídi mrakodrapíky. Legenda hovorí, že raz na lučeneckom námestí sedel turista na káve a zrazu vidí ako do jednej dvojičky vpáli rogalo. Ani sa nestačil spamätať a zrazu prásk! Ďalšie rogalo vrazilo do druhej dvojičky. Chudák vydesený sa pýta čašníka, že čo to? A ten mu hovorí: „To viete, chudobný kraj, chudobní teroristi“. Tak hej, Novohrad s Gemerom patria medzi najbiednejšie regióny na Slovensku. Ale sú krásne. No, iste vám je už vo vzduchu dlho, tak sadneme. Posledným letiskom v kraji, na ktoré upozorním, je Lučenec – Boľkovce (LZLU), kde sa 2x odohrali Majstrovstvá sveta v parašutizme (MFP 40). Je tu 800m dlhá asfaltová plocha. Na letisku je veľmi pekný štýlový letecký bufet, ktorý je ale väčšinou zatvorený. Sídli tu tiež Slovenská letecká federácia, ktorá zastrešuje ultralighty nielen zo Slovenska, ale aj z okolitých krajín. Natankovať sa tu ale oficiálne nedá. Tak, oddýchnite si, pozdravte miestnych aviatikov My sa týmto pristátím rozlúčime s Banskobystrickým krajom z neba.

Pin It on Pinterest

Share This