Na štiavnických radničných hodinách sú ručičky nasadené opačne než na ostatných hodinách: veľká ukazuje hodiny a malá minúty.

Koncom 18. storočia mala Banská Štiavnica 23 tisíc obyvateľov, vďaka čomu bola druhým najväčším mestom na území Slovenska a tretím najväčším v Uhorsku.

Priamo v Banskej Štiavnici pramení takmer 55 kilometrov dlhá rieka Štiavnica. Takmer celý jej tok cez územie mesta vedie pod zemou. V čase vzniku mesta však riečka tiekla po povrchu a dala mestu meno.

V roku 1443 ho postihlo Banskú Štiavnicu ničivé zemetrasenie, po ktorom muselo byť mesto opätovne vybudované.

Prvý banskoštiavnický tajch bol vybudovaný v roku 1715. Po dokončení celého systému bolo tajchov šesťdesiat, navzájom ich prepájali desiatky kilometrov jarkov a celkovo zadržiavali sedem miliónov kubických metrov vody.

Roku 1627 bol pri razení priekopu Daniel prvý raz v histórii ľudstva na prácu v bani použitý pušný prach.

V roku 1763 v Banskej Štiavnici vznikla Vysoká banícka škola, prvá banská škola v Európe a najstaršia technická škola na svete. V roku 1770 ju premenovali na Banícku akadémiu.

„Historické mesto Banská Štiavnica a technické pamiatky jeho okolia“ bolo zapísané do zoznamu Svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO v sobotu 11. decembra 1993.

Na stavbe dvoch Richňavského tajchu pracovalo 9. júla 1740 rekordných 5 283 ľudí. Aby sa stavba podarila, muselo tam počas troch rokov každý deň súčasne pracovať 4000 robotníkov. Po dokončení to bolo najväčšie vodné dielo na svete.

Štiavnica je názov planétky, ktorú objavili Peter Kušnirák a Ulrika Babiaková v skorých ranných hodinách 29. decembra 2000 na observatóriu v Ondřejove v Česku. Pomenovali ju po meste Banská Štiavnica, kde sa Ulrika Babiaková narodila. Planétka je podľa odhadov veľká asi 10 kilometrov a okolo Slnka obletí po takmer kruhovej dráhe za 2089 dní.

Asi jeden kilometer juhovýchodne od osady Kysihýbel smerom na Banský Studenec sa nachádza vzácna technická pamiatka UNESCO: podzemný kameňolom, nazývaný Diery alebo Barlangy.

Obec Beluj na prelome 19. a 20. storočia prevádzkovala tehelňu, v ktorej vyrobili tehly na postavenie mnohých banskoštiavnických budov, medzi nimi napríklad baníckej a lesníckej akadémie.

Rozhľadňa (filagória) na vrchu Sitno patrí medzi najstaršie stavby tohto typu v Európe. Postavili ju už v roku 1736 na podnet majiteľa kaštieľa vo Svätom Antone Andreja Jozefa Koháryho. Dnes je v nej expozícia Štátnej ochrany prírody.

V Kozelníku dodnes stojí budova zájazdného hostinca s barokovou prepriahacou stanicou z konca 19. storočia. Vstupnou bránou do nej vošiel pohonič s vyčerpanými koňmi, ktoré sa prepriahli za čerstvé kone. Pohonič sa občerstvil a výstupnou bránou vyšiel z hostinca už s čerstvými koňmi.

Najväčšia hĺbka Počúvadlianskeho jazera je 11 metrov. Patrí medzi najchladnejšie zo všetkých tajchov a začína sa pri ňom známa cesta na vrch Sitno.

Kamene z bývalého Sitnianskeho hradu sa dostali až do Svätého Antona: po svojom zániku bol hrad a jeho opevnenie zdrojom stavebného materiálu nielen pre rozhľadňu na Sitne, ale aj pre kaštieľ vo Svätom Antone. Kaštieľ vo Svätom Antone bol postavený tak, aby symbolizoval kalendárny rok: má 4 brány ako ročné obdobia, 12 komínov ako mesiacov, 52 izieb ako týždňov a 365 okien ako dní.

Štiavnické vrchy a Sitno sú považované za kolísku európskej turistiky. V roku 1860 tu vznikol prvý turistický krúžok a v okolí Sitna bolo vyznačených sto kilometrov turistických chodníkov.

Sitno, najvyšší kopec v Štiavnických vrchoch, je zvyšok utuhnutého lávového prúdu z andezitu, ktorý sa pred viac ako dva a pol miliónmi rokov vylial do pradoliny, vytvorenej v mäkších sopečných horninách.

S výnimkou juhovýchodného prístupu zo Šiah údolím rieky Štiavnica, všetky príjazdy do Banskej Štiavnice vyžadujú serpentínovitý prejazd cez hrebeň sopečnej kaldery. Železničná trať vedie cez hradbu sopečného hrebeňa vyše kilometer dlhým tunelom.

Pre región Banská Štiavnica sa pripravuje nový projekt Banská Štiavnica a okolie z neba. Viac informácií o projekte sa dozviete tu.

Pin It on Pinterest

Share This